reklama

Tennessee?

Tennessee? Tennessee? Tennessee? Asociácia číslo jeden - Tennessee Williams. Emócia číslo jeden – sklamanie. Chuť číslo jeden – citrónová. Vodopád myšlienok, sú nezastaviteľné, šikovne sa kĺžu, odchádzajú a prichádzajú, nikoho sa nič nepýtajú, ani mňa, dokonca ani mňa, dala som im priveľkú slobodu, naučila som ich dýchať, veď toto si predsa chcela, tak sa drahá Ivet teraz nesťažuj!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Telefón mi začal prirastať do lepkavých rúk od venčeka, vopchala som ho do vrecka, oprela som si chrbát o kameň a nohy si vystrela do suchej trávy. Spomeniem si na Blanche, na tú jemnú Blanche z Električky zvanej túžba. Strasie ma. Keď ostáva už len túžba, nič viac len túžba, je to zlé.

Vytiahla som z tašky fotoaparát a fotila slnko. Pózovalo dokonale. Slnko je vďačný objekt, stále sa usmieva, aj keď zapadá cítim jeho úsmev na tvári. Ja tiež pózujem do objektívu s úsmevom, s malým veľkým plachým úsmevom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Cesta domov. Nepremýšľam. Tie vystatovačnice myšlienky sa akosi stiahli, nepredbiehajú sa, nedráždia, len sa pokojne vezú v mojej hlave a nôtia si so mnou Whiskey Flats od Bosque Brown. Úsmev od neznámeho, opätovaný úsmev neznámemu, pohladil ma príjemný pocit. Sú chvíle, keď cudzí úsmev tak dobre padne, až sa mi chce nahlas si zanôtiť.

Hm, takže Tenneesee. Doma surfujem po internete a spoznávam mesto z obrázkov, čítam o ňom, počúvam radosť mojej M., začínam cítiť šteklenie, páči sa mi to. Všetko sa mi už páči. Asociácia číslo dva – život. Emócia číslo dva – vzrušenie. Chuť číslo dva – konečne venčeková!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Telefonát o pol piatej. Vraj direktor. Chce nás s M. počuť, kto sme čo sme kde sme. Tu sme! S búšením srdca dvíham telefón, potím sa, zmätkujem, klasicky si neverím, som vtipne vyšinutá… „Hey Iveta, sweetheart!“ , zaznel hlas plný džamajského prízvuku a zrejme nikdy nekončiacej dobrej nálady. Na tvári sa mi vyskytol úsmev nezmerateľných rozmerov, takmer mi spôsobil vadu reči, ale to vlastne vôbec nevadilo. Pán Džamajka štýl sa rozprával sám so sebou a zjavne ho to bavilo. Ja som do rozhovoru dávala len dvojslovné vsuvky , aby pán Ďžamajka vedel, že som stále connected. Po chvíli sme sa rozlúčili, hodila som telefón na posteľ, poskakovala po izbe, len tak kričala, potom som zavolala mojej M. a kričali sme obe...“na električku zvanú túžba“, kričali sme na jeden rok kdesi tam, kričali sme na nedočkavosť, kričali sme na seba, aké sme skvelé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A keď sme si vykričali hlasivky a povedali si, že aj zajtra je deň, dala som si pohár červeného, vyfajčila mentolku a počúvala zvuky večernej ulice pri otvorenom okne. Vetrík mi jemne ovieval tvár, maznal sa so mnou presne tak, ako to vie iba on. Nechala som sa, stále sa nechám. Je kopec vecí, ktorým rada podľahnem a vôbec si to nevyčítam.

Je krásne žiť podľa seba, podľa vlastných predstáv, je krásne žiť. Jednoducho žiť.

Obrázok blogu

Pole lásky

zamatová nedostupnosť

slnko je už na dosah.

More citov

všetko sa preteká

čas zúfalo uteká

len ty ostávaš na brehu

s kyticou muškátov

a robíš stopy do snehu

Iveta Dzureňová

Iveta Dzureňová

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pre každého niekto iný. Pre seba Ja. Zoznam autorových rubrík:  z postelemiestamúzy(ži)poetické želésemafórSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu