kamienky ako médium

Autor: Iveta Dzureňová | 20.3.2011 o 17:35 | (upravené 13.4.2011 o 23:02) Karma článku: 6,84 | Prečítané:  239x

Mám len chabé spomienky z tej noci, neviem, kde sa stala chyba. V pohári zrejme nastala neprajúca esencia, prísady sa nezhodli. Nič z toho som nečakala, od nikoho som to nečakala. Všetok pôvab išiel do hája, ja som bola v háji. Obludné úsmevy, blikajúce svetlá a hustý dym za spievod cudzích tvárí. Neviem kde ten večer začal, ani kde skončil. Neurčité fragmenty, čosi, ktosi, za istých okolností.

IMG_9171-horz.jpg

Na dobiedzanie slnka otváram ťažké viečka. Moja posteľ, pásikavé periny, úľava. Rozhodujem sa, či to bol len sen ťažký sen nadránom. Nemám rada také sny, čo sa hrajú na realitu; také, čo nie sú ani za mak pôvabné. Z diaľky počujem vyhrávať Depeche Mode, Just can´t get enough. Spomeniem si na ich tanečné kreácie, ako si v tom videoklipe vtipne, rozkošne a všelijak inak milo lámu telá.Vzdávam hold veciam, ktoré ma stále dookola dokážu rozosmiať. Celý deň bol taký zvláštny, s nemými povzdychmi, bez príjemných záchvevov srdca, ak nerátam ranný Depeche. Bol to taký nezaradený a dokonca aj bezfarebný deň. Asi nemusím hovoriť, že nemám rada také dni. Moja teória však je, že aj také dni majú svoje, aj keď iba jemné, záblesky svetla.

Večer. Samota. Zachytávam zvuky z televízora. Československá Superstar. Takmer nevnímam. Nevadí mi to, aj tak by som sa na nič iné nevedela sústrediť. Spozornievam pri týpkovi ala rastaman, čo sa snaží spievať reggae, aby reggae nevymrelo, aby sa na reggae nezabudlo, aby bolo reggae stále v povedomí ľudí. Súhlasím. Držím mu palce, jemu jedinému, zatiaľ.

Zdá sa mi to alebo...? Mínusujem zvuk na ovládači. Ktosi hádže kamienky do môjho okna. Aké romantické, aké staromódne vo svete toľkej techniky. Záchvev srdca, sfarebnieva sa. Otvorím okno, zaostrujem zrak, počujem známy hlas šeptajúci moje meno. Pán M. prišiel na návštevu. „Nemáš mobil?“ „Nemám“, odpovedám. A už ho ani nechcem. Od tejto chvíle chcem, aby všetci ľudia, čo chcú prísť na návštevu alebo len tak niečo chcú, hádzali kamienky do môjho okna.

Pijeme biely čaj s medom, ja si rozbaľujem a zobkám burské oriešky. Chutia mi, mám rada všelijaké orechy, ale nie v koláči. Orechové koláče, to nie. Iba tak orechy samotné, bez príkras a iných chutí, také presne mám rada. M. mi rozpráva o pediatrii, o psychiatrii, o nových emóciach, o nových vedomostiach, rozpráva o tom tak, ako keď niekto rozpráva o niečom, čo ho baví. M. sa zaujíma, je zvedavý, to sa mi páči. Ja rozprávam o zážitkoch z Talianska, o ľuďoch v Bratislave, o mojom motýľovi, o tom ako cvičím, plávem, čítam a len tak sa venujem sama sebe. Rozprávam, ako čakám na ďalšie pohovory, ako sa máj neodkladne blíži a ja tu rok nebudem. Zosmutneli sme. „Už je čas, idem domov“, rozhodol M.

Boli sme radi z vecí, z nás, ale zároveň nás to všetko ešte stále mrzelo. Miestami sme sa dusili, dýchali pomalšie, dýchali rýchlejšie, sklopili zrak, neodtrhli zrak... Izba sa zaobalila do zvláštnej atmosféry, ale vôbec nie zlej, vôbec nie ťaživej. Pán M. prišiel v tento bezfarebný deň, romanticky hádzal kamienky do môjho okna (lebo musel, ale aj tak sa to ráta) a chvíľami ma príjemne rozosmial. Ak chceme dosiahnuť mier, je potrebné oň bojovať rozumnejšie a srdečnejšie, ako sme bojovali o lásku. A presne do takej atmosféry bola zaobalená moja izba.

Ráno sa skončilo večerom, zbytok dňa vôbec neexistoval. Lúčim sa s pánom M. a púšťam si videoklip od depešákov. Moja teória, že každý deň musí mať aspoň záblesk svetla sa šťastne potvrdila.

 

IMG_8978.JPG


 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?