ďaleko za slnkom

Autor: Iveta Dzureňová | 4.3.2011 o 13:50 | (upravené 7.3.2011 o 0:13) Karma článku: 6,64 | Prečítané:  291x

Vracia sa minulosť. Je dávna, citlivá a tak zvláštne aromatická. Sfarbená do ružova, s dúškom pomarančovej šťavy, posypaná makom. Prelína sa mi pomedzi prsty, neviem ju zovrieť do dlane. Je rozliata. Presne taká je...

Ovládačom nechtiac prepínam programy pri zatváraní okna. Cítim dych večerného chladu, obtiera sa mi o kožu, je zimomriavy a prináša studené správy. Chcem ten pocit teplého slnka na končeku nosa, malú kvapku potu na spálenej koži, takmer neviditeľné zrnko piesku za nechtom. Tak veľmi si prajem tento zmrzlinový pocit. Roztopená čokoláda na vanilkovom kornúte. Všetko sa prepája cez pomyslené nite, tam, za oceánom, v chladivom úkryte.

Žiarivá farba slnka pretrháva rolety a letí až priamo do plachát na rannej posteli. Chrbát sa leskne vo farbách, zadok prebúdza sa chvením, po noci sme ráno stále takí nemí. Počítame si jemné chĺpky na koži, prstom prechádzame po dráhe lúča, jemne sa usmievame. Vracia sa minulosť. Je melancholická.

Moja túžba plachtí na mori, naháňa čajky, nosí slnečné okuliare, opaľuje si kolená. Neplače v sne, nekreslí motýle, neuteká stovky kilometrov. Je ožiarená slnkom priamo v hline, pohráva sa s úsmevnými bradavkami, je ukojením tejto chvíle. Vznáša sa v opojení pravdivej súčasnosti, odchádza od zažitej minulosti...

...modrá, zelená,

opálené kolená.

 

4.jpg

 

Milujem sa s ránami za siedmimi morami, pri mlieku na slnku, pri praskaním tepla, s dychom môjho miesta. Moje sú tieto vysnené rána, moja je tá vzdialená biela vrana. Zapichnuté do srdca, vyryté na koži, unesené vetrom, spálené slnkom. Toto pre mňa znamená ten ranný pocit, začiatok každého krásneho dňa. Moja reálny sen, moja vysnená realita...

Nohy visiace z postele naberajú odvahu na dotyk so zemou. Nechcú, ale musia. Nevedia však prečo musia. Všetko sa deje akosi mechanicky, strojene, bez radosti, bez hlasu v duši, bez pocitu, keď v ušiach búši. Okenný rám vo mne vzbudzuje obdiv. Jeho otvorenie do korán vo mne vyvoláva rešpekt. Jeho zatvorenie ľútosť. Rímsa sa trepe v zožltnutej belobe, volá po priložení ruky na rany, je tak smutne osamelá, už ani kvet bledej farby ju nedokáže poštekliť. Všetko akosi zovšednieva, šialenstvom času, toľkými nešetrnými dotykmi, nečakanými kontaktnými mihmi. Minulosť sa vracia. Je ťažko stráviteľná.

Už píšem dátum na zdrap papiera, zoznam vecí, telefónne čísla, adresu na čelo. Rozliala som zvyšný atrament po mojom starom červenom koberci, azda nasiakne všetko ostatné, čo som nestihla povedať...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?