Vonné tyčinky uja Pakistanca

Autor: Iveta Dzureňová | 24.2.2011 o 21:59 | (upravené 7.3.2011 o 0:44) Karma článku: 5,46 | Prečítané:  390x

Pred týždňom som sa vrátila z Milána. Na úvod mám chuť opísať to tak klasicky. Teda, išlo o normálny päťdňový výlet, na ktorý nás dopravila  nízko nákladová letecká spoločnosť. Pobyt som prežila v spoločnosti siedmich ľudí, z ktorých som štyroch nepoznala a ôsma som bola ja. Všetko z toho je pravda, ale poďme tomu dať viac kvetnatosti a noblesy.

Výlet bol fantastický. V spoločnosti mojich “fellaz“ ani iný nemohol byť. Aj keby sme uviazli na letisku, stavím sa, že by nám bolo všetkým skvele a vedeli by sme z toho vyťažiť. Noví ľudia z nášho “zájazdu“, ktorých som práve spoznávala, sa začínali zdať dosť v pohode, k niektorým som inklinovali už v prvých minútach zoznámenia a vôbec to neľutujem.

Samozrejme, pri našich “zájazdoch“ nemôžu veci prebiehať bez problémov. Hneď po príchode na letisko Orio al Serio (Bergamo) nám došla smska, že kvôli problémom s kúrením nás musia ubytovať v inom hoteli s lukratívnym názvom “Leonardo da Vinci“. A tu musím podotknúť, že názov toho hotela je presne taký zradný ako sa na prvý pohľad zdá. Na recepcii nás čakal ujo Pakistanec bez úsmevu a pozdravu, strašne ortodoxný chlapík, ktorý ak raz povie, že slon je žltý, tak slon je jednoducho žltý. Hodinu sme sa mu po anglicky snažili vysvetliť zopár vecí, ale bohužiaľ, jeho trojvetná angličtina a neprístupný postoj skosili naše úsilie a tak sme sa so sprievodom všade voňajúcich vonných tyčiniek presunuli do izby bez balkóna a umývadla. Veľmi milo (myslené ironicky) nás však prekvapila jedna vec, ktorú druhý deň pobytu náš úžasný Peťko úplne úžasne pomenoval – wellness. My sme mali v hoteli Leonarda da Vinciho wellness! Pokúsim sa tento bonus zahrnutý v cene adekvátne opísať. Otvoríte dvere. Vojdete. Miestosť meter x meter. Napoly rozpadnutý záchod. Hneď vedľa toho zariadenie vyliezajúce z dlaždičiek, z ktorého vyteká voda. A nakoniec starý dobrý odkvap. Čo viac si človek môže priať? Asi už len imaginárne suché a čisté uteráky na imaginárnej poličke. Asi preto sme každý večer pili rôzne druhy alkoholu a zneužívali motorku uja Pakistanca, zaparkovanú pred hotelom na večerné fotenie najnovších modelov pyžám. Ja jednoducho milujem výlety, na ktoré môžem s láskou spomínať.

 

SAM_0062.jpg

 

Keď sme práve nevyužívali pohostinnosť nášho hotela, túlali sme sa Milánom a zdokonaľovali náš kreatívny a organizačný tím. Organizačný tím mal za úlohu sledovať cestu a dopraviť nás na miesto určenia. V tomto tíme bol len Peťko, ale on to zvládal bravúrne. To je presne ten typ človeka, ktorého spoznáte a odrazu s ním chcete cestovať stále. Kreatívny tím, teda ja, Mária a Hudka, mal za úlohu fotiť všetko a najmä seba. Naše “selfiš pictures“ sme zvládali aj na tých najnetradičnejších miestach a zo všetkých možných aj nemožných uhlov.

Úplne najromantickejšie však bolo, keď sme sa všetci dotrepali na Valentína do Benátok. Počas trojhodinovej cesty vlakom, náš kreatívny tím sedel pri veľmi atraktívnom mladom pánovi, z ktorého po pol hodinovej konverzácii vypadlo, že je model a pochádza z Brazílie. Akože, fúúúúú. Všetky tri sme toho mladého pána len veľmi ťažko predychávali. Na námestí Svätého Marka sa od nás oddelil jediný pár, ktorý tam s nami bol a my ostatní sme sa úžasne lahodným tempom plavili ulicami Benátok. “Pokoj v duši“. Asi tak by som nazvala deň svätého Valentína. Pohodička, sranda, skvelé komentáre, dobré jedlo a vínko, a to všetko rovná sa úžasní ľudia. Benátky boli jednoducho amazing! A to aj napriek tomu, že sa na mňa riadne husto a takmer zo všetkých strán vykadil holub. Ale beriem to ako jednu zo svojich šťastných chvíľok a dúfam, že mi pán HO_UB zaželal veľa šťastia, keď ma tak schuti a seriózne ototo.

 

1.jpg

 

48.JPG

 

Po návrate do Milána pršalo a mňa chytili nejaké podivné kŕče v bruchu. Posledný deň sme sa kvôli dažďu takmer nikam nedostali, ale samozrejme náš kreatívny tím nezaváhal ani na chvíľu a nakupoval v butikoch na Centrale Station, teda na hlavnej stanici, zatiaľ čo sa ostatní účastníci “zájazdu“ premávali po lukratívnych milánskych nákupných uliciach. Do tejto chvíle neviem, kde nastal ten skrat kreatívneho tímu a prečo náš tím skončil v obchodoch na Centrale Station, ale každopádne nám nebolo vôbec zle a nakúpili sme iba to, čo bolo potrebné a nie to, čo vôbec nebolo treba (a popravde, my sme chceli nakúpiť práve to, čo nám vôbec nebolo treba).

Nebudem písať, čo všetko sme videli, lebo sme videli takmer všetko, čo sa v Miláne vidieť dá. Určité momenty  nášho “zájazdu“ však ostatnú nezabudnutéľné.

Ďakujem všetkým ľuďom, každému zvlášť, že som vďaka nim opäť raz mohla prežiť niečo, na čo sa nezabúda. I love you guys ...

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?