Minule mi jeden známy v zápale konverzácie povedal, že zakalená voda sa najlepšie vyčistí, keď je v pokoji. Už presne neviem k čomu to bolo, ale túto mudrôstku som si zapamätala. Mám rada také mudrôstky plné pravdivej múdrosti.
Spomínam si, že dávnejšie, keď som ešte hýrila plnými dúškami, často som čosi poplietla, prípadne nedodržala termín. Vtedy som použila vetu: “Zavolaj, keď vychladneš“. Dotyčného poškodeného na druhej strane linky to rozhodilo do nepríčetnosti, ale zakaždým to fungovalo. Naozaj zavolal, keď vychladol a bolo to v pohode. Tým som len chcela povedať, že mi to s prižmúrením oka príde ako také synonymum hentej mudrôstky.
Všetko okolo nás je také zvláštne. Neviem to bližšie špecifikovať. Jediné slovko, ktoré dokážem bez pocitu viny použiť, je zvláštne. Predstavte si, že sa vám rúcajú sny. Dokážete ich dať do pôvodného stavu, ale už sú to len látanice. Nechali by ste si tieto sny alebo hľadali iné? Možno sa tie látanice časom zocelia a možno ani nie. Neviem. Zistila som, že mám deficit v materiáloch a preto som sa rozhodla hľadať iné sny. Neviem či stabilnejšie. Jednoducho iné, z iného materiálu.
Nechávam vodu nech sa odkalí, nech sa vyrovná so sebou a s okolím a vyčistí sa od všetkých zlých vecí.
Keby mala láska hraníc
vytratila by sa jej podstata
/som v tebe zaliata/
ponechávam si len Osobnosť
Dve duše v jednom tele-
spája ich láska
/more sa pení v nárazoch/
náš sen vyrývam do kamenných obrazov
Keď sa menia žlté púpavy
potrebujem len slobodne lietať s nimi
vtedy a v tamtej chvíli...
...a zachytávať sa vo vlasoch
Vytváram colorit lúky
/potrebujem tvoje ruky/
bez nich nevyleziem na strom
/naše srdcia sú v ňom/
Láska bez hraníc
otiera sa rúbom okolo našich líc